Úplne obyčajný život...

…a tu iba začína vecer. Sedim za PC v staršom viktoriánskom dome. Z okna vidím na hladinu zálivu Sv.Vavrinca. Tento záliv, či rieka, spája Veľke americké jazerá s Atlantikom. Z rozhlasu znejú quebecké pesničky o Noel-ovi a ja mám až zajtra o 11 deadline jednej mojej práce, takže trochu relaxujem. Viem,že tieto blogy si už ľudia píšu viac-menej sami pre seba, toľko ich je. Je to dobrý psychický ventil.Tak teda…
Môj blog sa volá život. Život je asi to najvzácnejšie, čo človek dostane, spolu s časom…
Už je tomu 34 rokov, čo ako 16 ročný zomrel na rakovinu mozgu môj dobrý kamarát a spolužiak. Odvtedy som vďačný za každú sekundu života a radujem sa z neho. Prežil som jednu vojenskú inváziu, jednu revolúciu, jednu emigráciu na druhý kontinent, prvý let ľudí do vesmíru i na Mesiac, prelom tisícročia…z rozprávania pamätníkov poznám mnoho režimov, dve svetove vojny, korejskú i vietnamskú vojnu.Vyštudoval som niekoľko škôl, vychoval dve deti, učil deti i dospelých na oboch kontinentoch, zažil chvile veľkých pádov i tých povestných 15 minút slávy…ale nechcem písať o sebe, chcem písať o ľudoch a udalostiach tohoto sveta, o tom čo som v behu života postretal a postretlo mňa.
Žijeme v očakávaní a zomierame v zhone, napísal starý grécky filozof, no ja ešte nezomieram a snáď ešte niečo napíšem. Hoci je velmi ťažké,povedane s Kunderom – vybudovať si kúsok svojho vlastného sveta v tomto cudzom prostredí, nemienim ustúpiť a zároveň zabudnúť na vás moji drahí rodáci. Možno niekomu moje spomienky a zážitky niečo povedia, iného zaujmú, možno rozveselia, potešia,naštvú, rozplačú a možno aj prakticky pomôžu…bla, bla, bla…

Dobru noc,či vlastne ráno
p.s.diakritika,čert aby ju vzal